Toto sa nedá nenapísať...

Tento malý príbeh vznikol v našom mestečku, ale jeho finále sa odohralo ďaleko v Českej republike. 
Niekedy v marci moja polovička Janka zavelila. Je toho už veľa, treba niekam vypadnúť. Od 17. apríla si nič neplánuj, napíš si dovolenku. Pozrel som do kalendára, a nezostávalo mi nič iné, len súhlasiť. Naviac 17. apríla je Rudolfa. Asi nejaké malé prekvapenie, keďže mi prikázala nepýtať sa. To som ešte nevedel, že so sestrou Bibi kujú riadne pikle. 
Prišiel 17. apríl, sadli sme do autobusu smer Kúty. Nevedel som kam ideme, tiež prečo tam ideme. Nuž čo, niekedy je lepšie nevedieť. Čakali sme v čakárni na rýchlik smerom do Prahy. Potreboval som si odskočiť. Keď som sa vrátil do čakárne, spadla mi sánka po prvý raz. V čakárni bola moja sestra s kufrom, a vraj ide s nami. Po mojej poznámke, že so sestrou do „Švédskej trojky“ nejdem sa spoza rohu so širokým úsmevom naviac vynoril švagor Ivan. To už mi sánka spadla druhý raz. Samozrejme mi nechceli povedať kam ideme, a načo. Pomyslel som si, na tri dni do Prahy, to nie je bohviečo. V Kolíne však padol povel vystupovať. Čo tak môžeme robiť v Kolíne. Pokračovali sme však ďalej s prestupom smer Rumburk, kde aj naša cesta končila. Stále som nevedel čo ma čaká, a čo tam budeme robiť. Po ubytovaní dámy rozhodli, že okolo šiestej večer sa „niekam“ pôjde. Stále som nevedel kam. Sánka mi spadla už po neviem koľký raz, keď mi z kufra bolo pridelené sako, kravata a sviatočná košeľa. To už lietali aj okorenené slová. No čo už, podriadil som sa presilovke.
Keď sme sa blížili k miestnemu kultúrnemu domu, napadlo ma či nejdeme na striptíz. Ale vchádzalo tam mnoho decentne oblečených párov, takže asi nie. Po vojdení moje dámy išli ku šatni, a ja som rýchlo oslovil slečnu, ktorá mala na starosti kontrolu vstupeniek. Asi som vyzeral ako dobrý truľo, keď som sa vyfešákovaný pýtal, čo sa to dnes v tom dome kultúry deje. Povedala mi, že sa hrá divadelná hra Dejvického divadla Vražda krále Gonzaga. Keď povedala, že tam hrá aj Ivan Trojan, bolo mi všetko jasné. Je to môj obľúbený herec, a naviac sa narodil v ten istý deň ako ja 30.6.1964. Bolo mojim malým prianím sa s ním k 60-ke stretnúť. 
Posadili sme sa do divadelnej sály. V prvej časti predstavenia sa herci predstavovali. Každý povedal koľko má rokov, a niečo o sebe. Keď prišiel na rad pán Trojan, spozornel som. Na úvod nepovedal koľko má rokov. Po pár vetách z neho vyšlo: „No a máme tu malú návštevu zo Slovenska. Nepodarilo sa im na predstavenie zohnať vstupenky v Bratislave, ani v Prahe. V Rumburku sa im podarilo zohnať dokonca tri vstupenky. Ja som sa narodil 30.6.1964, a je medzi nimi pán, ktorý sa tiež narodil 30.6.1964. Jste tady pane Ovečko?“ Sestra mu totiž pred predstavením posunula list s malým vysvetlením. 
Nezostávalo mi nič iné, ako postaviť sa. Asi 150 divákov a 6 hercov mi začalo tlieskať. Tak som sa poklonil na všetky strany s myšlienkou K. Gotta, tleskejte mi, já to mám rád.
Cez prestávku som s mojimi dámami uvažoval nad tým, ako to ukončiť. Dohodli sme sa so zamestnankyňou, že sa pokúsi dohovoriť nám s hercom stretnutie po predstavení. Keď sme už čakali poslední na chodbe, po chvíľke sa otvorili dvere, a v nich stál pán Trojan. Podal som mu ruku so slovami. „Dobrý večer, Rudo Ovečka, 30.6.1964 v Skalici na Slovensku.“  Odpovedal mi podobne. „Dobrý večer, Ivan Trojan, 30.6.1964 v Praze.“ Super úvod. Po krátkom rozhovore som si posťažoval na prítomné dámy, ako ma dlho naťahovali ohľadom tohto stretnutia. P. Trojan povedal: „Máte fantastickí ženskí."  Keď som sa ešte pochválil, že tiež trošku fušujem do umenia, a vyšli mi už dve knižky, a keby som to vedel, tak mu ich prinesiem, povedal mi len, aby som mu ich poslal do Dejvického divadla.
Bol to síce krátky, ale veľmi príjemný rozhovor s hercom, ktorý nie je žiaden horenos, a dokáže sa porozprávať aj s bežnými ľuďmi. A za to si moje dve dámy, Janka a Bibi zaslúžia moje úprimné poďakovanie. 

                                                                                                         Rudo Ovečka