História Šaštína

Na konci 13. storočia a v 14. storočí patrilo Pazmánovcom. Po nich grófom zo Svätého Jura a Pezinka. Od roku 1392 v súvislosti s donáciou Holíča s okolím, bolo vlastníctvom pána beckovského hradu Stibora zo Stiboríc. Keď ich rod vymrel, získali roku 1435 celé panstvo záložným právom Czoborovci. Len krátky čas patril zemepánom Šlíkovcom, po nich, od druhej polovice 16. storočia ho vlastnili zase Czoborovci, spríbuznení s Révajovcami a Bakičovcami.

Z výskumu vývoja osídlenia a územnej organizácie na Slovensku vieme, že o Šaštíne sa hovorilo ako o meste alebo mestečku, že jeho územie patrilo Nitrianskemu komitátu (stolice, župe) až do roku 1922. V rokoch 1923-1928 Župe XV. (bratislavskej). V krajinskom zriadení v rokoch 1928-1938 bol v Senickom okrese a v správnom členení, v rokoch 1938-1940 patril do Bratislavskej župy, do okresu Senica. V rokoch 1949-1960 splynul s Bratislavským krajom.

Rozvoj remesiel od 16. storočia

Aj v Šaštíne zaznamenávame rozvoj remesiel, združených v cechoch. Od 16. storočia sa tzv. Urbárom upravoval vzťah poddaných k zemepánom. Za vlády Márie Terézie (1740-1780) bolo v Šaštíne skoro 200 urbárnikov, inskripcionalistov a domkárov, ktorí sa museli podriadiť jednotnej urbárnej právnej úprave z r.1767. Pre zlé hospodárenie Czoborovcov sa ich zadĺžený majetok odstúpil Františkovi Lotrinskému, manželovi Márie Terézie. Ten založil r. 1736 v Šaštíne najväčšiu textilnú manufaktúru na Slovensku - kartúnku. Textília sa vyrábala z bavlny a polokartúnu, t.j. textílie napoly z bavlny a napoly z ľanu. Manufaktúra zamestnávala okolo 1000 ľudí priamo v Šaštíne a skoro 20 tisíc domáckych pradiarov a česáčov v rôznych obciach Uhorska a Rakúska, ktorí sem dodávali hotové výrobky. Pre manufaktúru pracovali aj cechoví tkáči. Manufaktúru vlastnil František Lotrinský do r. 1754, keď ju odkúpila spoločnosť rakúskych obchodníkov. V krízových rokoch z nadvýroby textílií aj šaštínska kartúnka postupne zredukovala výrobu, až ju okolo roku 1780 úplne zastavila. Obnovila ju až za panovania Jozefa II. (1780-1790), ktorý obmedzil dovoz textilných výrobkov z cudziny a povzniesol trh domácich manufaktúr. Šaštínska kartúnka mohla znovu zamestnávať takmer 10 tisíc ľudí, z toho priamo v kartúnke 553 osôb. Ostatní pracovali doma. S rozvojom továrenského strojového vybavenia manufaktúr sa ukázalo, že plán rozšírenia textilnej výroby v šaštínskej textilnej manufaktúre, už nových majiteľov Puthonovcov sa neuskutočnil. A tak kartúnka zanikla pravdepodobne v rokoch 1848-1849. Gróf Puthon dal postaviť r. 1743 v Šaštíne cukrovar. Zanikol však okolo roku 1890. Existencia prosperujúcej textilnej manufaktúry a neskôr cukrovaru v Šaštíne určite ovplyvnili aj pestovanie úžitkových poľných rastlín, najmä konope, ľanu a cukrovej repy. Dostatok pasienkov a lúk mal priaznivý vplyv na chov dobytka a oviec. Na železničnú sieť bol Šaštín pripojený roku 1897 , kedy bola dostavaná trať od Trnavy do Kútov. Trať patrila Uhorskej severozápadnej železnici. Bol to veľký prínos pre rozvoj obce a možnosti ľahšieho príchodu do Šaštína pre cestujúcich vrátane pútnikov. V roku 1902 sa konali v okolí Šaštína cisárske manévre. Ich ukončenie bolo na námestí. V piatok 12. septembra napoludnie prišiel do Šaštína osobitný vlak z Viedne so 72-ročným cisárom Františkom Jozefom I. a početnými hosťami a nasledujúcim vlakom prišiel ďalší významný hosť - pruský princ Wilhelm. V sobotu sledovali manévre jazdcov pri Kuklove. V nedeľu oddychovali a navštívili kostol. V pondelok bol slávnostný pochod a boj pechoty medzi Šaštínom a Borským Sv. Mikulášom.

Hospodársky vývoj Šaštína

V skutočnosti hospodársky vývoj Šaštína zastal, čo sa dá posúdiť napr. aj z veľkosti Šaštína a počtu obyvateľstva, ktorý mal v roku 1848 384 domov a 2690 obyvateľov, z čoho bolo 396 Židov. V roku 1955 mal Šaštín 2716 obyvateľov a 475 domov. Teda za 100 rokov je to skutočne malý vzrast našej obce. Bez priemyslu nebolo zárobku, ktorý je prvým predpokladom hospodárskeho a kultúrneho rozmachu každej obce. Ako-tak prosperoval len štátny veľkostatok, ktorý mal prenajatý Kuffnerov cukrovar z Břeclavi s mnohými majermi a liehovarmi (Bobogdány) a pivovar v Strážach nad Myjavou. Ďalej tu bola škrobáreň firmy S. Pollák a synovia, dve firmy na výkup a dodávky liečivých bylín M. Sonnenfeld a M.D. Spiegler. Tieto firmy exportovali liečivé byliny väčšinou do Rakúska, Nemecka, Francúzska a do zámorských krajín. Činnosť týchto firiem bola veľmi významná, lebo výkupom liečivých bylín poskytovali často jedinú možnosť zárobku chudobným ľuďom okolia. Do roku 1922 bývalo v Šaštíne 10 jarmokov a od roku 1922 zvýšil sa počet na 12. Jarmoky sa konali vždy prvú stredu v mesiaci. Obec sa nachádzala dosť často vo finančných ťažkostiach, takže deficitný rozpočet musela kryť obecnými prirážkami na daniach. Tieto sa pohybovali v rokoch 1923-1932 od 41-170 %. Najvyššie boli v roku 1923 - 125 %, r. 1931 -150 % a r. 1932 až 170 %. Veľké obecné prirážky v rokoch 1931 a 1932 sa dajú odôvodniť tým, že obec sa zadĺžila rozsiahlymi investičnými prácami. Vydláždenie námestia a chodníkov v r. 1929 stálo 962.566.- Kčs a rozšírenie a dostavba definitívnej elektrickej siete v r. 1929-1930 bola vykonaná nákladom 345.376.-Kčs. Elektrické vedenie vybudovali Západoslovenské elektrárne. Čo sa elektrického vedenia týka, tu treba spomenúť, že v obci bola nevyhovujúca elektrická sieť do ktorej prúd dodával mlynár Gejza Brunovský a vdova Eva Retzerová. Osvetlenie do roku 1929 mala obec veľmi nestále, takže obecné zastupiteľstvo bolo nútené v r. 1927 dať vyvesiť na križovatky ulíc petrolejové lampy. V roku 1926 bola zakúpená motorová striekačka pre hasičov za 48.000.- Kčs, na ktorú prispela obec sumou 20.000.- Kčs. V roku 1929 bola veľmi tuhá zima s vysokým snehom. Vrchol dosiahla vo februári, kedy bola zistená najnižšia teplota - 35°C. Zima trvala až do marca. Veľké škody utrpelo ovocinárstvo, lebo mnoho ovocných stromov vymrzlo. Pre tuhé zimy muselo sa prestať v lese s ťažbou dreva a so zalesňovaním sa mohlo začať až začiatkom apríla. Zver v lese trpela značným nedostatkom potravy. Zajace a jarabice na poli hromadne hynuli od hladu. Podľa sčítania ľudu z roku 1930 Šaštín mal 2538 obyvateľov.

Sociálne pomery

Keďže v Šaštíne nebolo priemyslu, nebolo tu ani zostrených bojov medzi zamestnávateľmi a robotníkmi. Robotníci zo Šaštína pracovali zväčša v priemyselných strediskách, ako sú Hodonín, Břeclav a Senica. Hospodárska kríza, ktorú v rokoch 1931-1933 prežívalo hospodárstvo ČSR, dotkla sa aj hospodárskeho života v Šaštíne a vzniká nezamestnanosť. S pojmom hospodárska kríza a nezamestnanosť obyvateľstva stretáme sa prvý raz na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 3. novembra 1931 pri prejednávaní obecného rozpočtu na rok 1932, v ktorom na núdzové práce pre nezamestnaných pamätalo sa sumou 10.000.- Kčs. Na tomto zasadnutí hovorilo sa už ako o známej hospodárskej kríze. Počet nezamestnaných pohyboval sa od 20-30. V roku 1929 pri dláždení námestia a chodníkov žiadali si robotníci zvýšenie hodinovej mzdy z 2.- Kčs na 2.50 Kčs. Firma požiadavku robotníctva odmietala. Obec mala vždy pochopenie pre podporu chudobných, ktorým temer každoročne dávala vo forme podpory na Vianoce 2.000.- Kčs. Pre posúdenie platových pomerov uvádzame, aké platy mali zamestnanci obce, prípadne činitelia obce. Tak napr. plat notárskeho pomocníka v rokoch 1919-1921 činil 300.- Kčs mesačne, roku 1922 600.- Kčs a r. 1925 900.- Kčs. Dvom strážnikom, ktorých si obec ustanovila r. 1927 , platila mesačne po 400.- Kčs a raz navždy dostali jednorázový príspevok na šatstvo a obuv 1.000.- Kčs. Strážnici okrem krátkej zbrane (revolver) nosili aj gumenné obušky. Roku 1927 zo zdravotných a bezpečnostných dôvodov bolo v obci zakázané žobranie, ktoré najmä počas pútí bolo veľmi rozšírené.

Kultúrny život

Šaštín v období 1918 - 1938 bol pomerne slabo rozvinutý, čoho dôkazom je aj to, že v obci nevybudovali za 20 rokov kultúrny dom, ktorý by sa bol mohol stať strediskom kultúrneho diania v obci. Divadelná činnosť sústreďovala sa zväčša u Saleziánov v kláštore, ktorí mali ako tak vyhovujúce javisko a divadelnú miestnosť. Rozličné kultúrne podujatia vyvíjala Matica slovenská a Spolok sv. Vojtecha. Ďalej boli v obci telocvičné jednoty Sokol, Orol a Makabea, Športový klub, čítací spolok a osvetový zbor. Z výpočtu týchto spolkov badať značnú roztrieštenosť kultúrnej a telovýchovnej činnosti v Šaštíne, ktorá neniesla dobré ovocie. Veľké úsilie vynaložila obec na vybudovanie tzv. meštianskej školy, ktorá poskytovala vzdelanie terajšej 6.-8. triedy osem- ročnej strednej školy. Už v roku 1927 boli učinené kroky na postavenie meštianskej školy. Úsilie obce pre odpor susedných obcí (Borský Mikuláš, Lakšárska Nová Ves, Stráže, Čáry, Smolinské a Kuklov), ktoré nechceli na stavbu školy finančne prispieť a pre nemožnosť postaviť túto z vlastných prostriedkov, bolo márne. Prvá trieda sa otvorila v roku 1934, teda až po 7 rokoch. Roku 1927 bol postavený pomník padlým občanom v prvej svetovej vojne. V roku 1928 bol založený v lese Gazárka v polesí Šaštín jubilejný háj a postavený bol žulový pamätník na pamiatku 10-ročného trvania ČSR. Ulica vedúca od námestia smerom na Kuklov dostala názov "Jubilejná ulica". Obecné zastupiteľstvo na slávnostnom zasadnutí dňa 7. marca 1930 pri príležitosti 80-tych narodenín prezidenta T.G.Masaryka pomenovalo hlavné námestie "Masarykovým námestím" a utvorilo "Masarykovu základinu" na postavenie chudobinca v Šaštíne. Okolo žulového pamätníka v Gazárke boli na pamiatku 80-tych narodenín T.G.Masaryka vysadené tri lipy.

Politický život

Pre množstvo politických strán bol veľmi živý. Pre podrobnejšie spracovanie tohto úseku života v našej obci nemáme potrebných údajov. Zachovalo sa nám jedine znenie rezolúcie obecného zastupiteľstva zo dňa 19. septembra 1927 proti akcii lorda Rothermera, ktorý spolu s maďarskou iridentou sa usiloval o rozbitie ČSR a o pričlenenie Slovenska k Maďarsku. Starostami (richtármi) obce od r. 1918 do r. 1938 boli: Anton Marcibal, Jozef Ponca, Michal Matula a Július Macháček. Dňa 13. februára 1938 ubytoval sa v Šaštíne Peší pluk 33 "Dos Alto", ktorý sa v roku 1918 zúčastnil v okolí Senice bojov proti maďarskému vojsku. Rok 1938 bol rušný a bohatý na politické udalosti a úklady proti prvej ČSR. Čiastočná mobilizácia 21. mája 1938 a všeobecná mobilizácia 24. septembra 1938 prebiehala disciplinovane, odhodlane a s veľkým nadšením brániť si ohrozenú vlasť - Československú republiku.

Bitky na území Šaštína

Na území Šaštína sa konalo niekoľko bitiek, napr. bitka v roku 1605. V roku 1685 zomrelo veľa obyvateľstva na mor. Občania boli pochovávaní okolo trojhrannej kaplnky, ktorá stojí dodnes pri pútnickom kostole. Roku 1705 došlo pri Šaštíne k bitke medzi vojskom Rákoczyho a cisárskym plukom, v ktorej padlo asi 700 jazdcov. Časť z nich bola pochovaná v panskej záhrade pri starom zámku (terajšom Slotase) a časť pri kaplnke Sedembolestnej. Roku 1831 bola prenesená z Čárov a Smolinského cholera, ktorej padlo za obeť veľa ľudí.

Po vzniku Československej republiky

Vznikom Československej republiky sa skonfiškoval poľnohospodársky a lesný majetok bývalého holíčskeho panstva. Tak sa aj šaštínsky podiel majetku dostal pod správu Československých štátnych lesov a majetkov. Pozemkovou reformou z roku 1924 bola poľnohospodárska pôda šaštínskeho veľkostatku rozparcelovaná medzi 1492 nových vlastníkov pôdy. Celkove išlo o 2704 katastrálnych jutár zeme a 953 k.j. pridelili medzi statkárov. Z dvorov, patriacich k tomuto veľkostatku, boli vytvorené zbytkové veľkostatky, a to z majerov (dvorov) Bobogdány, pivovar v Strážach, Smolinské, Byštava. V Bobogdánoch a Strážach boli dané do prevádzky liehovary. Lesné plochy zostali ďalej v štátnej správe. Hospodárstvo v Šaštíne sa nerozvíjalo. Malá škrobáreň, tehelňa, píla a dve firmy na výkup a dodávky liečivých rastlín neposkytovali dostatočnú možnosť pracovných príležitostí. V lesoch pracovali väčšinou maloroľníci a sezónne továrenskí robotníci, ktorí sa čoskoro po vzniku Československej republiky stávali nezamestnanými. Prostredníctvom štrajkov zvádzali mzdové boje a boj o zvýšenie deputátu. Obyčajne to skončilo kompromisom. Môžeme povedať, že Šaštín zostal od zaniknutia kartúnky a cukrovaru naďalej mestečkom obchodníkov a remeselníkov. Bola tu domácka výroba perníkov, čipkárstvo, debnárstvo, košikárstvo, hrnčiarstvo a iné malé podnikanie obyvateľov, ako krajčíri, obuvníci a pod. Známe boli šaštínske cechy a to najmä cech čižmárov, ktorý mal v bývalom farskom kostole oltár sv. Ondreja, ďalej cech krajčírov, ktorý v tomto kostole opatroval zasa oltár Panny Márie Nepoškvrnenej

Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939

Od 14. marca 1939, kedy bol vyhlásený Slovenský štát, až do príchodu fronty 5. apríla 1945, nebyť neustáleho rukovania na front, život v Šaštíne plynul pomerne pokojne. Príliv pútnikov každoročne neochaboval a šaštínski remeselníci a obchodníci ťažili z vojnových pomerov a mnohí občania zbohatli. V letných mesiacoch 1942 bolo odvlečených zo Šaštína asi 150 osôb židovského pôvodu. Mnohých však zachránilo prekrstenie na katolícku vieru a s potvrdením vtedajšieho vládneho komisára J. Fríborta boli pustení na slobodu. Pre zaujímavosť treba spomenúť, že v zámku (terajší Slotas) bol otvorený nemecký detský domov, teda v obci čisto slovenskej. V roku 1942 začala pracovať škrobáreň, v ktorej sa nepracovalo od roku 1938. V roku 1943 bola dokončená renovácia pútnického chrámu, ktorú vykonala firma Štefan Enhoff z Piešťan. Fresky opravil a oživil akad. maliar Július Kern. Na základe dohody s tzv. Slovenským štátom dňom 1. októbra 1940 bol odovzdaný do vlastníctva rádu saleziánov pútnicky kostol a kláštor s niektorými pozemkami pri kláštore. Saleziáni  za náhradu sa zriekli všetkých patronátnych práv, viažucich sa ku kostolu a k fare, ktoré poskytovali štátne lesy. Pre zaujímavosť sa uvádza, že Správa štátnych lesov v Šaštíne 24. augusta 1940 urobila v polesí Šaštín po prvý raz letecké poprašovanie proti piaďelke borovej (Bupalus piniarius) na ploche 130 ha. Na poprašovanie bol použitý dotykový jed značky "Effusan." Účinok poprašovania bol dobrý. Frontové udalosti čím ďalej tým viacej znepokojovali občanov Šaštína. Dňa 2. decembra 1944 za náletu americké letecké zväzy zhodili asi 400 m od stanice do blízkeho lesa pozdĺž levárskej cesty asi 80 časovaných bômb. Po vybuchnutých bombách zostávali krátery asi 10 m široké a až 8-10 m hlboké. Na lesných porastoch poškodením stromov a zničením dreva bola urobená škoda asi za 45.000.- Kčs. V dňoch 27.-28. februára 1945 bola veľká povodeň, ktorá zničila medzi Šaštínom a Senicou dva železničné mosty a odniesla 150 m trate. Hospodársky a kultúrny život sa nerozvinul v plnej šírke ani vo vojnových rokoch a zostal na približnej úrovni prvej ČSR. Vojnová konjunktúra priniesla oživenie remesiel a obchodu, avšak priemysel tu nebol vybudovaný nijaký.

Frontové udalosti po roku 1945

Strašná druhá svetová vojna sa blížila ku koncu. Frontové udalosti začali sa dotýkať čím ďalej, tým viacej aj pokojného života v Šaštíne. Zvýšený presun nemeckej brannej moci, rušná letecká bojová činnosť a dunenie diel, ktoré sa z diaľky ozývalo bolo predzvesťou, že boje sa rýchlo približujú k Šaštínu. V obci panoval zvýšený ruch: budovali sa úkryty, ľudia schovávali cennosti, šatstvo a potraviny. Každý očakával s úzkosťou, čo mu zajtrajšok prinesie. Prvé hliadky sovietskej armády sa objavili v lesoch polesia Šaštín odpoludnia dňa 5. apríla 1945. Ten istý deň o 19-tej hodine strhli sa na okraji lesa oproti šaštínskej stanici prvé boje medzi sovietskou a nemeckou armádou. Ustupujúca nemecká armáda sa zachytila na strážskych vŕškoch a zničila most na Myjave, spojujúci Šaštín so Strážami. Ďalej boli zničené mosty na železničnej trati Kúty - Senica a pri obojstrannej prestrelke boli poškodené veže pútnického chrámu a niekoľko súkromných budov. Značnejších hmotných škôd nebolo. Pri bojoch v okolí Šaštína a Stráží nad Myjavou padlo 48 sovietskych vojakov, ktorí boli dočasne pochovaní na námestí v Šaštíne. Vďační občania postavili v roku 1945 padlým sovietským hrdinom pomník s týmto nápisom:

1944-1945 

"Večná sláva hrdinom padlým v boji s nemeckými dobyvateľmi za slobodu a nezávislosť našej vlasti".

Mŕtvoly sovietskych vojakov boli potom prevezené do spoločného hrobu do Bratislavy na Slavín. Železničná doprava bola obnovená po provizórnej oprave mosta dňa 21. apríla 1945. Dopravu riadili sovietski vojaci za spolupráce našich železničiarov. Definitívne ju odovzdali do prevádzky Československým dráham dňa 21. mája 1945. Za zničený most cez Myjavu bol postavený provizórny drevený most, ktorý bol v roku 1955 nahradený dočasným železným mostom, lebo drevený most zvýšenej premávke nevyhovoval.

Po druhej svetovej vojne

Do Šaštína sa z českého pohraničia presťahovali dve továrne. Jedna na gumový tovar a jedna na výrobu umelých kvetín. Neskôr prvú prevzala Trikota, n.p. Vrbové ako svoju filiálku. Onedlho, po politických udalostiach v Československej republike vo februári r. 1948, znárodnili podniky a poštátnili rôzne ustanovizne. V roku 1950 založili v Šaštíne aj v Strážach Jednotné roľnícke družstvo. V roku 1958 prešlo do správy Štátnych majetkov.